Historický klenot Albánska – pevnosť Rozafa

Ako hovorí nadpis – dnes vás zoberiem do severného Albánska k mestu Shkoder (v slovenčine sa mu hovorí aj Skadar). A nakoľko ide skutočne o rozsiahlu a významnú historickú pamiatku, budem sa hradu Rozafa venovať exkluzívne ☺. Hrad je hlavnou turistickou atrakciou mesta Shkoder. Urobím vám podrobný historický exkurz, ktorý budem striedať s mojimi fotkami a videami ako aj pocitmi ☺ .

Mesto Shkoder leží na severozápade Albánska, na brehu rovnomenného jazera (Skadarské jazero) a tiahne sa až k miestu, kde sa spájajú dve rieky – Buna a Kir. Toto mesto nemenilo svoj názov už cez 2 000 rokov. Rimania ho nazývali Scodra – Gréci rovnako. Dnes je najväčším hospodárskym a kultúrnym centrom severného Albánska. Pretekajú cezeň rieky Drin, Bune a Kir a je obklopený pohorím Maranaj na severe, Cukali a Sheldia na východe a Taraboshi na juhozápade.

*Starovek*

Pevnosť Rozafa stojí na skalnatom kopci západne od mesta Shkoder a je obklopená tokmi riek Bune, Drin a Kir. Jeho hradby zaberajú plochu približne 9 hektárov. Na južnej strane kopca boli objavené stopy z obdobia staršej doby bronzovej. Výstavba hradu začala v 5. – 4. storočí pred našim letopočtom, používali sa obrovské kamene, ktoré sa kládli na seba bez použitia malty, stopy po nich sa zachovali dodnes. V staroveku obýval túto lokalitu ilýrsky kmeň Labeatov. V tomto období zažilo mesto veľký rozvoj, čoho dôkazom je minca používaná od roku 230 pred Kristom. Vďaka tomuto archeologickému nálezu vieme, že mesto v tom čase sa volalo Scodrinon. V roku 181 pred Kristom sa mesto stalo hlavným mestom Ilýrskeho kráľovstva na čele s kráľom Gentiom. V tomto období sa mesto nachádzalo na južnej časti kopca, bolo obklopené hradbami a vstupnými bránami, kým na kopci, kde sa dnes nachádza hrad Rozafa, bola postavená Ilýrska Akropola. Najviditeľnejšie stopy ilýrskeho obdobia na hrade možno nájsť na malom nádvorí medzi Barbakanom a druhou bránou.

Počas 2. storočia pred Kristom sa v okolí hradu odohrávali vojny s rímskym cisárom a v roku 168 pred Kristom ho dobyla cisárska armáda. Počas Diokleciánovho obdobia sa mesto (vďaka jeho reformám) stalo administratívnym centrom provincie Preval.

*Stredovek*

Počas byzantských výbojov bolo mesto dobyté a v 11. storočí sa stalo hlavným mestom štátu Zeta (1040). Neskôr ho nakrátko obsadili Bulhari. V 14. storočí sa mesto stalo dôležitým autonómnym centrom a v roku 1360 aj hlavným mestom kniežatstva Balšajovcov. V roku 1396 prešlo pod nadvládu Benátok – v tomto čase sa nazývalo Skutari. A práve v tomto období hrad nadobudol podobu akú má dnes. Celý komplex bol dokončený v roku 1468, keď sa Benátčania po potlačení série povstaní miestneho obyvateľstva pripravovali na osmanskú inváziu.

*Osmanská okupácia*

V roku 1478 sultán Mehmet II. obliehal Shkoder s viac ako 100 000 armádou (išlo o posledný nedobitý hrad široko – ďaleko). Obrana Shkodera trvala približne 8 mesiacov, pritom hrad bránila len posádka o sile 1 600 mužov. 25.apríla 1479 bol na základe dohody medzi Benátkami a Osmanmi hrad odovzdaný Osmanom.

Počas okupácie boli mesto a hrad obnovené, dokonca sa stali v 17. storočí centrom Sandžaku. Od konca 17. storočia sa mesto začalo rozširovať do oblastí, v ktorých ho poznáme dnes. Pod hradom Rozafa sa nachádza Olovená mešita (o nej v inom článku), ktorú v roku 1768 dal postaviť Mehmet Paša starší Bušatlidž a ktorá slúžila centru mesta do konca 18. storočia. Počas obdobia vlády Bušatlidžov zažil Shkoder značný rozvoj. Bol vybudovaný bazár s viac než 2 500 obchodmi a bol najväčším na Balkáne. V tom čase malo mesto 50 000 obyvateľov. Do roku 1858 slúžil hrad ako sídlo mestského guvernéra. V roku 1865 sa mestská správa presťahovala do nového centra Shkoderu a hrad slúžil len ako miesto pre osmanskú vojenskú posádku.

*Súčasnosť*

V roku 1948 bol hrad Rozafa vyhlásený za kultúrnu pamiatku a je štátom chránený. Jeho prvá rekonštrukcia začala v roku 1971. Vtedy bol zreštaurovaný kostol sv. Štefana, ktorého výstavba sa datuje do konca 13. storočia a po osmanskom obsadení bol zmenený na mešitu (1479). V máji – júni 2012 boli na hrade objavené hrobky zo 16. storočia.

*Pevnosť*

Vnútro hradného areálu sa delí na tri nádvoria, ktoré sú oddelené od seba bránami. Na jednotlivých nádvoriach sa nachádzajú viac či menej zachované budovy ako kruhová veža, sklad, trojposchodová budova z benátskeho obdobia. Nachádzajú sa tu aj štyri vodné nádrže. Je tu aj väzenie a ako som písala vyššie, aj kostol prebudovaný na mešitu.

Hrad mal dôležitú strategickú polohu, ktorá mu umožňovala kontrolovať rozsiahle územia. Bol centrom komplexného obranného systému, ktorý pozostával zo série ďalších menších hradov ako Balleza, Drishi, Danja a podobne.

Na treťom (najvyššom) nádvorí sa nachádza múzeum hradu Rozafa. Sídli v budove z 15. storočia, známej ako „Kapitánová štvrť“, ktorá bola sídlom veliteľa hradu. Pred jeho vchodom sa nachádza dielo shkoderského umelca Skendera Kraju. Dielo znázorňuje legendu o založení hradu, o ktorej si povieme trochu viac. V historických priestoroch tu funguje aj reštaurácia, kde sa môžete občerstviť.

*Legenda o vzniku pevnosti*

Tento príbeh si Albánci odovzdávali z generácie na generáciu. Podľa legendy sa traja bratia snažili postaviť pevnosť, ale každú noc sa im čerstvo postavené múry zrútili. Bratia už boli zúfalí a tak sa poradili s múdrym starcom, ktorý im povedal, že na zlomenie kliatby je potrebná ľudská obeta.

Bolo rozhodnuté, že prvá manželka, ktorá prinesie robotníkom obed, bude zamurovaná do múru. Bola to Rozafa, mladá manželka najmladšieho brata, ktorá nevedomky spečatila svoj osud. Prijala svoj osud, ale s jednou podmienkou: jej pravé oko, pravá ruka, pravý prsník a pravá noha zostanú odkryté, aby mohla naďalej vychovávať a starať sa o svoje dieťa. Tento príbeh nie je len dôkazom Rozafinej obetavosti, ale aj trvalým symbolom materskej oddanosti a obety. Odráža hlboké kultúrne hodnoty, ktoré dodnes rezonujú v albánskej spoločnosti. Ide o dojímavý príbeh, ktorý zdôrazňuje témy obety a osudu, ktoré prenikajú albánskym folklórom.

*Moje pocity z pevnosti Rozafa*

Keďže sme tu boli s manželom úplne sami, dokázala som sa naplno ponoriť do atmosféry tejto úžasnej stavby. Pevnosť je zobrazením rôznych historických období, v jej architektúre sú viditeľné prvky ilýrskeho, rímskeho, byzantského, benátskeho ako aj osmanského vplyvu. Každý kameň rozpráva svoj nejaký príbeh o vojenských stratégiách, kultúrnych vplyvoch a architektonických inováciách tej doby.

Do hradu sa vstupuje cez tri hlavné brány, z ktorých každá predstavuje odlišný architektonický štýl. Prvá brána je rímska. Druhá a tretia brána odzrkadľujú byzantské a benátske úpravy a ukazujú vývoj vojenskej architektúry v priebehu stáročí. Tieto brány sú pre mňa viac než len vstupné body. Sú to historické „míľniky“, každý s vlastným príbehom o dobývaní, obrane a prispôsobovaní sa časom a technológiám.

Múry Rozafy svedčia o prvoradej obrannej úlohe pevnosti. Sú postavené tak, aby odolali obliehaniu a útokom. Každá vrstva kameňa a malty je tichým svedkom nespočetných bitiek o ovládnutie tohto strategického miesta.

Veľmi ma zaujali pozostatky kostola a mešity. Kostol, pôvodne postavený v byzantskej ére, bol neskôr prestavaný na mešitu počas osmanského obdobia. Pre mňa je to prejav kultúrnej a náboženskej rozmanitosti, ktorou bolo mesto Shkoder vždy známe a je tomu tak dodnes. Opäť nejde len o architektonické prvky. Sú to symboly kultúrnych a náboženských dialógov, ktoré prebiehali v tomto regióne.

Bol to vzdelávací aj inšpiratívny zážitok, ktorý mi umožnil hmatateľne sa spojiť s históriou. Múry hradu a úchvatné výhľady poskytujú perfektnú kulisu na objavovanie jednotlivých úsekov hradu. A nejde len o objavovanie histórie. Je to príležitosť spojiť sa s nadčasovými príbehmi, ktoré formovali albánsku identitu.

Na záver vám ponúkam ľudovú legendu, preloženú z albánskeho jazyka. Ide o hrubý preklad, tak za niektoré nepresnosti sa vopred ospravedlňujem ☺ :

Nad Bunou padla hmla a všetko zahalila. Tri dni a tri noci tam táto hmla zostala. Po troch dňoch a troch nociach zavial jemný vánok a rozptýlil hmlu. Zavial ju na kopec Valdanuz. Na vrchole kopca pracovali traja bratia. Stavali hrad. Ale múr, ktorý postavili cez deň, sa v noci zrútil, takže ho nemohli dostavať.

 Neďaleko prechádza dobrý starec.

 – Dobrý deň, traja bratia!

 – Ďakujeme, dobrý starec. Ale kde vidíš naše dobro? Cez deň pracujeme, v noci sa nám to rúca. Poznáte nejakú radu, ohľadom toho čo môžeme urobiť, aby sa hradby udržali?

 – Poznám – hovorí starec. Ale bojím sa vám to povedať, pretože je to hriech.

 – Daj nám ten hriech na hlavu, pretože chceme dostavať tento hrad.

 Dobrý starec sa pýta:

 – Ste vy traja ženatí?

 – Sme ženatí – hovoria. – Všetci traja máme svoje manželky. Tak nám povedz, čo máme robiť, aby tento hrad bol dostavaný?

 – Ak chcete, aby múry vydržali, nesmiete o tom, čo vám poviem, hovoriť so svojimi manželkami. Tú z troch manželiek, ktorá vám zajtra ako prvá prinesie jedlo je potrebné zaživa zamurovať do hradného múru. Potom múr bude stáť pevný a naveky.

 Starý muž to povedal a odišiel.

Starší brat porušil svoje slovo. Išiel domov, povedal svojej žene, aby tam na druhý deň nechodila. Aj prostredný brat porušil svoje slovo – povedal to svojej žene. Len ten najmladší dodržal slovo – svojej žene nepovedal o starcovom tvrdení nič.

 Ráno. Traja bratia rýchlo vstávajú a idú do práce. Kladivá lámu, kamene sa lámu, srdcia bijú, múry sa dvíhajú.

 Doma matka chlapcov nič nevie. Hovorí neveste najstaršieho syna:

– Moja najstaršia nevesta, chlapi chcú chlieb a vodu; chcú tekvicu s vínom.

 Nevesta sa vyhovára:

– Besa, mama, nemôžem ísť, pretože som chorá.

 Otočí sa k neveste prostredného syna a hovorí:

– Moja prostredná nevesta, chlapi potrebujú chlieb a vodu; chcú tekvicu s vínom.

– Besa, mama, nemôžem ísť, pretože musím ísť navštíviť príbuzných.

 Matka chlapov sa otočí k neveste najmladšieho syna:

– Moja najmladšia nevesta…

 Nevesta sa postaví na nohy:

– Áno, mama!

– Chlapi chcú chlieb a vodu; chcú tekvicu s vínom.

– Besa, mama, nemôžem ísť, mám malého chlapca. Bojím sa, že chce mlieko a bude plakať.

– Choď, choď, môžeme sa pozrieť na chlapca, nenecháme ho samého – hovoria švagriné.

Vstane, vezme chlieb a vodu, vezme tekvicu s vínom, pobozká chlapca na obe líca, odíde a ide do Kazenë; tam vystúpi na kopec Valdanuz a príde na miesto, kde pracujú traja chlapi: dvaja švagrovia a jej manžel.

 – Dobrá práca, majstri!

 Kladivá sa zastavia, ale srdcia bijú rýchlejšie a silnejšie. Tváre blednú. Keď najmladší brat uvidí svoju ženu, odhodí kladivo a preklína kameň a múr. Jeho žena hovorí:

 – Čo sa deje, muž môj? Prečo preklínaš kameň a múr?

 Najstarší švagor hovorí:

 – Narodila si sa v temný deň, moja švagriná. Rozhodli sme sa ťa zaživa zamurovať do hradného múru.

 – Ako povieš, švagor. Ale mám podmienku: keď ma zamuruješ, nechaj moje pravé oko vonku, moju pravú ruku vonku, moju pravú nohu vonku, môj pravý prsník vonku. Lebo môj syn je malý. Keď začne plakať – pozriem sa naňho jedným okom, pohladím ho jednou rukou, zatrasiem jeho kolískou jednou nohou a dám mu mlieko jedným prsníkom. Nech moje prsia stvrdnú, nech hrad stojí, nech je môj syn statočný, nech je kráľom a kraľuje!

 Vezmú nevestu a zamurujú ju na úpätí hradu. A múry sa dvíhajú, dvíhajú, nerúcajú sa ako predtým. Kamene sú stále mokré a machom pokryté, pretože matkine slzy za syna stále kvapkajú…

 A syn? Syn vyrástol, bojoval a kraľoval.

Ak by ste sa rozhodli ísť po mojich stopách a potrebovali by ste  radu ohľadom ubytovania, jedla, turistických výstupov, či iného spôsobu trávenia času v okolí albánskeho mesta Shkoder, neváhajte ma kontaktovať prostredníctvom emailovej adresy ajka@uzisibalkaninak.com , mojej FB stránky Uži si Balkán inak alebo Instagramu.

P.S.: Všetky fotky sú moje a sú chránené autorským právom ☺ …