Po dažďoch na Balkáne za vodou v horách

Myslím, že viacerí milovníci Balkánu registrovali prudké zhoršenie počasia v balkánskych krajinách, ktoré malo za následok zatopenie viacerých pobrežných mestečiek. Toto bol dôvod, prečo som svoju ďalšiu „výpravu“ posúvala a posúvala. Až som v aplikácii predpovedajúcej počasie zaregistrovala zlepšenie počasia a o pár dní som už cestovala do Čiernej Hory.

Priznám sa, trochu som zneistela, keď som v Srbsku (okolie mesta Zlatibor) videla obrovské množstvo napadaného snehu. Rovnako tomu bolo aj na severe Čiernej Hory (okolie mesta Kolašin). Problém bol totiž v tom, že som sa chystala na horské prechádzky bez snehu, čiže výbavu do snehu som so sebou nebrala. Moje obavy zmizli až pred hlavným mestom Čiernej Hory – Podgoricou a po tom, ako som prešla cez pobrežný horský pás tunelom Sozina so si už bola istá, že si užijem hory bez snehu. Výnimkou bol najvyšší vrch – Rumija v okolí Baru , kde malo noc predtým napadnúť okolo 30 cm snehu.

*Za vodou v horách*

Po ubytovaní sa nad mestom Bar v dedinke Dobra voda, som si hneď na ďalší deň naplánovala výpravu do hôr k dvom vodopádom. Ráno ma pohľad z okna presvedčil, že predpoveď počasia tentoraz vyšla, bolo naozaj nádherne.

Na vodopády som bola veľmi zvedavá, keďže o jednom z nich, ktorý sa volá „Skak“ a nachádza sa na potoku Vickovića som na internete našla veľmi málo informácií. Druhý vodopád s názvom „Zup“ sa nachádza na rieke Željeznica a je spomínaný častejšie.

Ak nemáte radi dlhšie trasy, tak k obom vodopádom máte celkom blízko z dedinky Dumezić. Ja som sa rozhodla nechať auto vyššie v dedine Tudjemili. Ide o malú dedinku (v roku 2011 udávala počet 146 stálych obyvateľov) v horách nad mestom Bar, ktorá však má obrovský historický význam pre Čiernu Horu a jej obyvateľov.

Pre pochopenie významu tohto územia sa musíme vrátiť až do 11. storočia. V danom období na tomto území existoval štátny útvar, ktorý sa nazýval Duklja a bol vazalom Byzantskej ríše. V období 1034 – 1043 Duklji vládol Štefan Vojislav, pod vedením ktorého sa začalo povstanie proti nádvláde Byzantskej ríše. V roku 1042 sa v bitke pri Tudjemili stretli vojská Štefana Vojislava a početnejšie vojsko Byzancie. Byzancia bola porazená a Duklja následne získala nezávislosť. Bitka pri dedinke Tudjemili sa stala symbolom suverenity čiernohorského štátu a deň 7. október (dátum bitky) sa každoročne oslavuje ako Deň ozbrojených síl Čiernej Hory.

Od dedinskej mešity, kde som nechala zaparkované auto, som zišla približne kilometer po asfaltke dole kopcom, následne 400 metrov cez kopec zablatenou cestou, potom ešte kilometer po poľnej ceste a ocitla som sa na kraji dedinky Zupci. Dedinka je známa vďaka svojmu katolíckemu kostol sv. Ivana Krstitelja, o čom napíšem viac v ďalšom článku.

Ja som sa na tomto tripe ku kostolu ani nedostala, pretože som odbočila do divočiny smerom k dedinke Dumezić. Mal tu viesť turistický chodník (aspoň podľa mapy), ale nič také tu nebolo, tak som išla podľa mobilnej aplikácie, ktorá mi držala aspoň smer.

Už zdiaľky som počula hukot rieky Željeznica, cez ktorú som sa potrebovala dostať na druhú stranu. To ale bolo potrebné nájsť most, keďže v rieke bolo po výdatných dažďoch toľko vody, že o prebrodení som mohla len snívať. Našťastie sa mi most podarilo nájsť na prvý šup ☺.

Rieka Željeznica síce meria len necelých 20 kilometrov, ale v histórii má svoj význam. Až do roku 1878 predstavovala hranicu medzi Rakúsko-Uhorskom a Osmanskou ríšou. Patrí medzi pobrežné rieky, ktoré pramenia na úpätí krasových hôr a sú bohaté na vodu. V minulosti Željeznica zaplavovala celé územie, kde sa dnes nachádza mesto tzv. „Nový“ Bar. Predpokladá sa, že názov mesta Bar pochádza z archaizmu „barama“, čo označuje záplavové lúky.

Videá rieky Željeznica

Z mosta som prešla ešte približne 100 metrov zalesneným terénom a ocitla som sa v dedinke Dumezić. Aj k tejto dedinke sa vrátim v ďalšom článku.

Z tejto dedinky sa začína výstup na vodopád Skak. Nachádza sa na potoku Vickovića, ktorý sa po svojom „páde“ z vyše 100 metrovej výšky vlieva do rieky Željeznica. Skak pozostáva z troch vodopádov, dokopy meria vyše 100 metrov a najvyšší vodopád (z troch) meria probližne 40 metrov.

Výstup k nemu je dlhý síce len pol kilometra, ale ide o poriadnu strminu. Človek si to síce odmaká, ale pohľad na padajúci vodopád, ako aj na široké okolie určite stojí za to.

Pri zostupe nie je potrebné ísť až do dedinky, ale na turistickej križovatke tesne nad dedinkou zabočiť doľava. Najprv vás pekná cesta povedie po lokalite, kde budete mať túfnu stenu po ľavej ruke a postupne sa približujúci tok rieky Željeznica po pravej ruke.

Túfnu stenu čoskoro vystriedal skalný útvar zvaný Sivá stena a to znamená, že už ste veľmi blízko vodopádu Zup. Nejde o vysoký vodopád, skôr o oblasť pozostávajúcu z viacerých menších vodopádov. Čo ma nadchlo, bolo množstvo vody v rieke Željeznica. Napriek predchádzajúcim dažďom, išlo o veľmi peknú farbu vody.

Na tomto mieste som musela moje plány na ďalšie pokračovanie prehodnotiť. Pôvodne som mala v pláne rieku prebrodiť, a cez horu sa dostať k pravoslávnemu kláštoru Ribnjak. Keď som však našla miesto, ktoré bolo označené na mape ako brod, bolo mi jasné, že tadiaľto cesta dnes nepovedie…

Ako som prehodnotila trasu a pokračovala ďalej sa dozviete v jednom z ďalších článkov ☺ …

Ak by ste sa rozhodli ísť po mojich stopách a potrebovali by ste  radu ohľadom ubytovania, jedla, turistických výstupov, či iného spôsobu trávenia času na riviére v okolí mesta Bar alebo Sutomore, neváhajte ma kontaktovať prostredníctvom emailovej adresy ajka@uzisibalkaninak.com , mojej FB stránky Uži si Balkán inak alebo Instagramu.

P.S.: Všetky fotky sú moje a sú chránené autorským právom 🙂 …