Počas jednej z mojich letných dovoleniek v čiernohorskom letovisku Budva som si naplánovala približne 13 kilometrový turistický výlet podhorím Budvy. Chcela som vyrážať z parkoviska, ktoré je kraji Budvy pri pravoslávnom kláštore Podostrog, prejsť dedinkami Markovići a Zečevo selo, zísť do usadlosti Krapina a potom prejsť naspäť popri konských rančoch ku kláštoru Podostrog. Ale človek mieni a Pán Boh mieni ☺ … Napokon sa tento môj zámer zmenil, ale všetko si povieme nižšie.
*Manastir Podostrog*
Ráno som zaparkovala auto na parkovisku pri kláštore Podostrog. Tešila som sa na jeho obhliadku, keďže tento pravoslávny kláštor má zaujímavú históriu. V prvom rade ma zaujalo, že má dva názvy – Manastir Podostrog a používa sa aj názov Manastir Maine. Kým názov Podstrog je odvodený od neďalekej hory, ktorá sa volá Ostrog, názov „Maine“ má úplne iný význam.
Maine sa nazývalo územie, ktoré sa nachádzalo pri rieke Grdevica, medzi dnešnou Budvou a dedinkou Pobori. Toto územie obýval malý albánsky národ Mahine. Ešte v roku 1838 mali tri malé územné celky Maine, Pobori a Brajići nad Budvou 1705 obyvateľov, všetci boli pravoslávneho vyznania. A práve v osade Maine vznikol kláštor Maine (alebo Podmaine).
Kláštor sa nachádza na vyvýšenom mieste nad Budvanským poľom, asi 2 km severne od Starého mesta Budvy. Kedysi bol obklopený potokmi a terasovitými lúkami, z jeho miestností bol výhľad na Staré mesto a more. Dnes už sa v jeho bezprostrednej blízkosti nachádzajú poschodové obytné budovy, takže komplex kláštora čiastočne stratil svoj idylický nádych. Ale stále je na čo sa pozerať.
Historické pramene o založení kláštora mlčia. Prvé informácie o ňom pochádzajú z roku 1630. Podľa architektonických prvkov je možné jeho základy dátovať 15. storočím. Podľa historických prameňov mali tento kláštor v láske čiernohorskí metropoliti. V druhej polovici bol kláštor niekoľko krát ohrozovaný benátskymi vojskami. Práve tu sa konali stretnutia, kde sa hlavy blízkych územných celkov dohodli na boji proti Benátkam. V roku 1838 bol panovník Njegoš prinútený predať komplex kláštora Rakúsku, a bola tam ubytovaná rakúska vojenská posádka. V roku 1849 kláštor od Rakúšanov vykúpil „Mainčan“ Filip Tanović.
V roku 1869 vypuklo tzv. Bokeljské povstanie. Bokeljcami boli nazývaní obyvatelia obcí nad Kotorskou zátokou ( Boka Kotorska). Príčinou povstania bol fakt, že Rakúsko-Uhorsko v roku 1869 zaviedlo nový zákon, ktorý rušil dovtedajšie oslobodenie obyvateľov Boky Kotorskej od vojenskej služby a daní. Miestni obyvatelia odmietli poslušnosť rakúskemu cisárovi. Počas bojov bolo paradoxne Rakúsko-Uhorsko bolo porazené a povstalci dosiahli svoje ciele. Kláštor Podstrog bol však zničený a dlhé roky nebol aktívny. V druhej polovici 20. storočia ho štát znárodnil a vrátil cirkvi, ktorá sa pokúsila o jeho obnovu.
V roku 1979 však kláštor Podostrog značne utrpel v dôsledku ničivého zemetrasenia. Až v 80. rokoch 20. storočia bol kláštor kompletne zrekonštruovaný a obnovený ako duchovné centrum.
*Dedinka Markovići*
Od kláštora som sa vydala severným smerom a popri toku rieky Grdevica som sa dostala miernym stúpaním po 2,3 km do dedinky Markovići. Je to maličká dedinka, kde žije približne 100 stálych obyvateľov. Nachádza sa uprostred malebných kopcov a ponúka krásne výhľady na prírodu, ako aj Jadranské more.
Podľa mapky sa tesne nad dedinkou má na rieke Grdevica nachádzať vodopád, ku ktorému som mala v pláne sa vydať. Ale keď som uvidela kade by som mala ísť, tak som od tohto zámeru upustila.
*Otočka naspäť*
Na konci dedinky som presne podľa mapy odbočila doprava do kopcov. Približne o 200 metrov skončila viac-menej „civilizovaná“ cesta a mapa „vydala pokyn“ 🙂 odbočiť doľava na poľnú cestu. To kam som však odbočila, bolo všetko možné, len nie cesta, ani cestička. Celé to bolo zarastené vysokým porastom, čo ma dosť zaskočilo. Napriek tomu som vydržala predierať sa týmto porastom po imaginárnej kľukatej cestičke približne 250 metrov. Toto moje sebazaprenie však skončilo po tom, ako sa na mňa z jednej zo zákrut vyrútil had, ktorého som ani nestihla identifikovať, nakoľko bol veľmi rýchly. Najprv to vyzeralo, že útočí na mňa, po mojom úskoku dozadu zmizol. A ja som stála pred voľbou, či sa vrátiť alebo pokračovať týmto porastom ešte ďalších 500 metrov. Rozhodla som sa pre prvú možnosť.
*Návšteva lokality Krapine*
Ale keď som zišla naspäť k parkovisku, nechcelo sa mi ešte ukončiť môj výlet v prírode. Preto som sa rozhodla prejsť autom asi 5 kilometrov a pozrieť si miesto, ktoré je značené na mape ako Krapina.
Ide sa tam po úzkej asfaltovej ceste, pozdĺž ktorej rastú borovice, cyprusy a pobrežná macchia. To, čo tu uvidíte sa spája hlavne s priezviskom Božović, dnes toto meno zastupuje Gojko Božović – tvorca a majiteľ nádherného komplexu, ktorý zahŕňa rybiu farmu, reštauráciu, mini zoo, ako aj nádherný prírodný bazén pod vodopádom, etno dedinku, vinič, olivovníky, figové a čerešňové sady, historické obrazy, fotografie, výrobky ručne vyrezávané z kameňa a veci z dávnych domácností.
Skvostom tohto miesta je rieka Drenvoštica, ktorá ma nádherný kaňon a ponúka možnosti pre canyoning. Čo sa týka gastronómie v reštaurácii si môžete pochutnať na kaprovi, úhorovi, pstruhovi, domácom pršute, syre, domácom chlebe.
A pokiaľ sa potrebujete schladiť, máte možnosť využiť príjemne studenú vodu pri malom vodopáde, kde majú prístup len hostia Gojka Božovića.
Z tohto miesta som odchádzala plná dojmov a obdivu k dielu rodiny Božovićovcov. Počas tohto výletu ma zaujali aj tieto odkazy na kamienkoch, tak som si nejaké pekné kamienky nazbierala aj na pláži.
Ak by ste sa rozhodli ísť po mojich stopách a potrebovali by ste radu ohľadom ubytovania, jedla, turistických výstupov, či iného spôsobu trávenia času na Budvanskej riviére, neváhajte ma kontaktovať prostredníctvom emailovej adresy ajka@uzisibalkaninak.com , mojej FB stránky Uži si Balkán inak alebo Instagramu.
P.S.: Všetky fotky sú moje a sú chránené autorským právom 🙂 …
