Dinara alebo Sinjal. Dva rôzne názvy a pritom ide o jeden a ten istý vrch. Sinjal je oficiálny názov najvyššieho vrchu Chorvátska s výškou 1 831 m. Kým Dinara je neoficiálny názov odvodený od Dinárskeho pohoria. Netreba sa nechať mýliť relatívne nie vysokou výškou kopca, pretože prístup k nemu si treba “odmakať” 🙂
*Poloha*
Sinjal sa nachádza v Severnej Dalmácii, neďaleko mesta Knin na hranici Chorvátska a Bosny a Hercegoviny. Viem o 4 rôznych cestách, ktorými sa dá dostať na vrchol, a každá je tak trochu iná, ale každá dá zabrať.
*Trasy*
Prvou je výstup z podhorskej osady Glavaš popri jaskyni Crvena pećina a Martinovych košaroch. Cesta tam aj späť meria 16 km, dá sa prejsť za normálnych podmienok do 7 hodín. Okrem toho, že môžete preskúmať samotnú osadu Glavaš, ruiny pevnosti s rovnakým menom, jaskyňu Crvena pećina, navštívite aj útočisko pre pastierov, ktoré tu stojí už desaťročia a využívajú ho aj turisti pre potrebu nocľahu alebo útočiska pred zlým počasím. Trasa vedie riedkym lesom len na začiatku, potom už máte pred sebou len “hôľnatú” trasu. Trasy z Glavašu môžu mať samozrejme viacej variant, dá sa ísť po rôznych horských hrebeňoch.
Druhá možnosť je vydať sa na výstup z bosnianskej dedinky Uništa. Dnes v nej žije okolo 160 obyvateľov. Uništa je veľmi špecifická tým, že sa síce nachádza na území Bosny a Hercegoviny, ale cestné spojenie so svetom má len cez Chorvátsko. Ak sa chcete z Uništy dostať ďalej do Bosny a Hercegoviny, tak len pešo cez hory 🙂 . Od Glavašu je táto dedinka vzdialená len 6 kilometrov a žiadnu oficiálnu hranicu tu nečakajte. Trasa meria 14,5 km a dá sa prejsť do 6 hodín.
Tretiu možnosť si turisti kvôli jej dĺžke (obzvlášť v lete) delia na dva dni. Začína sa v prímestí mesta Knin – Guge a kým sa dostanete na Sinjal, tak prejdete 20 km a odstúpate vysoko cez 1 000 m. V lete dá táto trasa zabrať, keďže horská chata Brezovac, popri ktorej pôjdete nemá vlastný prameň. Vlastnú studňu s pitnou vodou má len útulňa Zlatko Prgin už tesne pod Sinjalom. Je to aj celkom slušný záber na psychiku, nielen na telo, ale výsledok stojí za to. Zostúpiť z Dinary môžete napr. do osady Glavaš (čo je o dosť bližšie než sa vracať do Knina).
No a štvrtú možnosť považujem za adrenalínovú. Ide o výstup na Dinaru cez skalnú stenu vrchu Ošljak prostredníctvom via ferraty Dinaridi. Je to najťažšia, najdlhšia a najvyššie položená ferrata v Chorvátsku a jej obtiažnosť je D. Jej celková dĺžka je 1 700 metrov a prevýšenie predstavuje 730 metrov. Auto v tomto prípade treba nechať neďaleko obce Ercegovci pri turistickom rázcestníku. Nasleduje 3,5 kilometrový výšľap k útulni Bili Cvitak, odkiaľ je to k začiatku ferraty už len 800 metrov. Približne v polovici ferraty si viete oddýchnuť v bivaku. Na konci ferraty vás už čaká (pre mňa) jedna z najkrajších útulní v tejto oblasti Marko Grubač s vlastnou studňou, tieňom a možnosťou oddychu.
*Môj pokus o výstup*
Hneď na začiatku sa musím priznať :), že som tento výstup tak trochu podcenila. Rozhodla som sa pre výstup z osady Glavaš. Avšak na trasu som nastúpila už relatívne neskoro, a hlavne som nepočítala s tým, že v apríli sa ešte budem na niektorých úsekoch zabárať do snehu po kolená, čo ma dosť spomalilo. Nemala som so sebou ani žiadne “železo” na nohy (čo sa mi už dnes nemôže stať), a ani snežnice. Na horách som síce videla snehové fľaky, ale myslela som si, že je to len poprašok.
Vyrážala som z parkoviska pri turistickej útulni Glavaš, neďaleko osady Glavaš, kde ešte stále môžete nájsť aj staré domčeky.
Už po 500 metroch som si spravila dlhšiu prestávku, keďže sa predo mnou objavili ruiny pevnosti Glavaš (utvrda Glavaš), z ktorej boli nádherné výhľady na všetky svetové strany. Táto pevnosť bola postavená v 15. storočí ako dôležitý prvok obranného systému proti osmanským Turkom.
Po ďalších 800 metroch je ďalšia zastávka Crvena pećina (jaskyňa). Jej dĺžka predstavuje 109 metrov a asi je vám jasné, že som nemohla len tak prejsť vedľa.
Pokračujem ďalej a na svoje prekvapenie vidím prvé snehové políčka s čím som v mesiaci apríl nerátala. Po 1 kilometri dojdem k vodnému zdroju a schuti sa napijem síce ľadovej, ale pritom lahodnej „živej“ vody. S týmto zdrojom je ale lepšie v lete nerátať, nakoľko sa jeho tok mení na kvapky.
Hneď za prameňom sa nachádza rázcestník, kde si môžete vybrať hrebeň, ktorým chcete ísť na Dinaru. Jedna z možných ciest vedie popri vrchu Ošljak (kde sa dá z opačnej strany vyliezť ferratou) a útulni Marko Grubač. Ja sa držím smerom doprava k útulni Martinove košare.
Čím ďalej tým viac bojujem so snehovými poliami, kde mi sneh miestami siaha až po stehná. V duchu sa pýtam, že kde mám palice a snežnice 🙂 , ale stúpam ďalej.
Konečne dôjdem k útulni Martinove košare. Ide o bývalú pastiersku chalupu, podľa verejných informácií sa tu vyspí 14 osôb. Útulňa má aj svoj zdroj pitnej vody.
Keďže je už pokročilý čas, a ja som len vo výške 1 300 metrov, začínam si uvedomovať, že som v časovom strese. Na Dinaru mi ešte chýba cez 500 metrov prevýšenia a 4 kilometre chôdze. S tým, že nafúkaného snehu bude viac a viac. A tak síce nerada, ale rozhodla som sa, že sa občerstvím a začnem zostup naspäť do Glavašu.
Dole som zišla bez problémov, ale tesne pred Cervenou pećinou som odbočila z turistického chodníka na nevychodenú cesticku a chvíľu som sa musela predierať krovinami. A tým pádom, namiesto toho, aby som zostúpila na parkovisko, som sa ocitla priamo v osade Glavaš, čiže som si predĺžila cestu o približne 1,5 kilometra. Ale vôbec mi to nevadilo, keďže “cesta je cieľ” :).
Toto bola moja prvá skúsenosť s Dinárskym pohorím a vrchom Sinjal. Napriek tomu, že som vtedy nevystúpila až na vrchol, hodnotím moju skúsenosť veľmi pozitívne. A hlavne, prvý krát som zažila atmosféru Dinárskych hôr a táto atmosféra ma uchvátila. Takže určite sa ešte vidíme pri výstupe na Sinjal 🙂 .
A ešte jeden pohľad na Sinjal som venovala z terasy Kostola Svatog Mihovila v obci Kijevo. Tento pohľad znamenal pre mňa nielen ochutnávku drsnej prírody Dalmatinskej Zagory, ale aj istú výzvu. A ja ju určite prijmem…
Ak by ste sa rozhodli ísť po mojich stopách a potrebovali by ste radu ohľadom ubytovania, jedla, turistických výstupov, či iného spôsobu trávenia času v Dalmatinskej Zagore, neváhajte ma kontaktovať prostredníctvom emailovej adresy ajka@uzisibalkaninak.com , mojej FB stránky Uži si Balkán inak alebo Instagramu.
P.S.: Všetky fotky sú chránené autorským právom 🙂
