Vždy keď si plánujem trasu na Balkáne a na mape zaevidujem slovo “greda”, predstavím si dominantný skalný masív. Počas mojich viacerých pobytov v Žabljaku som si viac krát všimla mohutný skalný útvar tróniaci nad týmto mestečkom. Fotka tohto masívu sa nachádza aj na mnohých pohľadniciach, kde je zobrazený Žabljak – strmé, do červena sfarbené útesy obkolesené množstvom borovicových lesov.
Od domácich som sa dozvedela, že ide o vrch Crvena greda (Červená skala). Jeho výška predstavuje 2 164 metrov. Volá sa tak preto, lebo pri dopade slnečných lúčov získava masív krásnu červenkastú farbu. A asi vám je jasné, že som mu nemohla odolať.
*Trasa na Crvenu gredu*
V jedno novembrové ráno som zaparkovala auto pri horskej reštaurácii Momčilov grad. Reštaurácia je známa svojou miestnou kuchyňou ako aj výhľadmi na panorámu pohoria Durmitor. Autom je to z mesta Žabljak asi 8 km a cesta trvá 10 minút.
Vybrala som sa presne opačným smerom od hlavnej cesty ako je Momčilov grad. Cez nádhernú trávnatú plošinu, ktorá sa ďalej tiahne popri okraji lesa, ktorú pokrývajú mini domčeky v tvare A známe aj ako katuny. V diaľke vidím vrcholec Savinho Kuku (2 313 m).
Pokračujem ďalej, vyšľapem menší kopec a prvý krát sa predo mnou vynárajú oslňujúce útesy Crvenej gredy, týčiace sa nad korunami stromov.
Ďalej cesta prechádza popod impozantnú vápencovú fasádu Crvenej gredy. Chodník sa zužuje, stúpanie začína byť strmšie.
Po mojej ľavici vidím nádhernú farbu vody Jablanského jazera. Toto jezero má tvar oka a je obklopené ostrými bielymi útesmi. Počas letných mesiacov sa zmenšuje v dôsledku horúčav, ja som si v novembri užila jeho reálnu veľkosť.
Na križovatke, kde je možné odbočiť doľava k jazeru Jablan, sa držím vpravo a po červenej značke stúpam na náhornú plošinu, cez ktorú sa pokračuje na vrcholec Crvenej gredy.
Moja cesta pokračuje po kraji náhornej plošiny. Vietor začína silnieť a tak si dávam pozor, aby som nešla až k samotnému okraju priepasti. Prichádzam k jednej z najkrajších výhliadok na dnešnej trase. Pred sebou vidím panorámu Durmitora, úplne naľavo je Savin Kuk (2 313 m), smerom doprava Terzin Bogaz (2 306 m), Bobotov kuk (2 523 m).
Chodník ďalej pokračuje cez zakrpatené, ale husté kríky, ktorými sa občas treba predierať. Stúpam po skalnatých kanálikoch v strmých úsekoch. Posledných 500 metrov cesta vedie opäť po okraji útesu. Aj keď sa zdá, že je pomerne široká, ľudia so strachom z výšok môžu mať problém – to našťastie nie je môj prípad 🙂 …
Na konci výstupu sa dostávam na otvorenú skalnú plošinu, ktorá poskytuje panoramatický výhľad na celé okolie. Vidím pred sebou Bobotov kuk týčiaci sa v diaľke, množstvo borovicových lesov okolo Čierneho jazera (Crno jezero), až po kľukaté hrebene, ktoré sa prelínajú do zvlnených kopcov a rozprestierajú sa, kam až oko dovidí. Naozaj úzasné miesto na oddych a vychutnanie si nekonečných výhľadov, ktoré sa predo mnou rozprestierajú.
Veľa ľudí končí svoj výstup práve tu aj keď to nie je skutočný vrchol Crvenej gredy, ten leží o 250 metrov ďalej pozdĺž útesu. Aby som sa dostala až hore, musím čiastočne klesnúť, pretlačiť sa pomedzi skaly a cez skupinu nízkych hustých kríkov. A aj keď výhľady som mala počas cesty aj krajšie, predsa len sa patrí výjsť až na vrchol. Križuje sa tu trasa s chodníkom na vrch Planinica (2 330 m).
Zažívam tu rôzne druhy počasia – slniečko, mrholenie, sneženie :). Vraciam sa rovnakou trasou späť cez krásne lúky. Nezabúdam sa však občas obzrieť, aby som ešte a ešte raz pozrela na Crvenu gredu týčiacu sa nad korunami stromov.
Celá trasa má len 8 km a zaberie 4-5 hodín času. Je bezpečná aj pre tých, kto sa bojí výšok, ak nepôjdete po úplnom okraji útesu.
Ak by ste sa rozhodli ísť po mojich stopách a potrebovali by ste radu ohľadom ubytovania, jedla, turistických výstupov, či iného spôsobu trávenia času v Durmitore, či Žabljaku, neváhajte ma kontaktovať prostredníctvom emailovej adresy ajka@uzisibalkaninak.com , mojej FB stránky Uži si Balkán inak alebo Instagramu.
Táto trasa by sa dala nazvať aj srdiečková, veď posúďte sami :)…
P.S.: Všetky fotky sú moje a sú chránené autorským právom 😉
