Kilometre po okraji sopečnej kaldery

V tomto článku vám ukážem turistickú trasu na malebnom gréckom ostrove Santorini. Strávila som tu 5 dní a ten čas som sa snažila čo najlepšie využiť. No a jeden deň som si vymedzila na turistickú trasu, ktorá ma mala viesť cez nádherné autentické dedinky ako aj drsnú prírodu s úžasnými výhľadmi.

*Kaldera Santorini*

Zďaleka nie každý, kto si užíva atmosféru ostrova, si uvedomuje, že sa práve nachádza na aktívnej sopke. Ostrov Santorini ako ho dnes poznáme vyformovala erupcia vulkánu, ktorú historici datujú na rok 1640 pred Kristom. Vtedy vznikol oblúk ostrovov Thira, Thirasia a Aspronisi, ktorý lemuje kalderu (kráter) s rozmermi 12km x 7 km a hĺbkou dosahujúcou až 400 metrov. Tento oblúk sprevádzajú veľmi strmé svahy. Odhaduje sa, že erupcia trvala 2-3 dni, vyslala sopečné mračno do výšky až 35 km a vyvrhla až do 150 miliárd ton sopečného materiálu. Táto erupcia zničila ostrov Thera (Santorini) a ukončila jeho osídlenie minojskou civilizáciou v Akrotiri. Erupcia vyvolala aj cunami vysoké 35 m – 150 m, ktoré zdevastovali severné pobrežie Kréty (110 km od Santorini).

Nebol to jediný výbuch sopky v tomto regióne, seizmické aktivity ho sprevádzajú celou históriou. Erupcie v roku 197 pred našim letopočtom a v roku 46 nášho letopočtu pravdepodobne vytvorili ostrovček Palea Kameni uprostred zatopenej kaldery. V roku 726 došlo k silnej explozívnej erupcii. Mierne podmorské seizmické aktivity v období 1570 – 1573 vytvorili ostrov Mikri Kameni.

V roku 1650 došlo k výbuchu sopky Kolombo (8 km severovýchodne od Santorini), ktorá spôsobila smrť 50 ľudí. Erupcie v období 1707 – 1711 viedli k vzniku ostrova Nea Kameni. Od mája do júna 1707 sa z mora vynoril najprv „biely“ ostrov 600 metrov široký a 80 metrov vysoký bez známok sopečnej aktivity a následne vedľa neho „čierny“ ostrov, ktorého zrod sprevádzali lávové fontány. Oba ostrovy sa spojili do jedného ešte v júni 1707.

V dôsledku sopečnej aktivity v období 1866 – 1870 došlo k spojeniu ostrovov Mikri a Nea Kameni. Erupcie nateraz zakončila aktivita v januári a februári 1950.

*Turistická trasa Thira – Oia alebo Oia – Thira*

Ide o najznámejšiu turistickú trasu na Santorini. Meria približne 11 kilometrov a pokiaľ idete z Thiry smerom do Oie, tak prevýšenie predstavuje približne 300 metrov. Ak však vyrážate z prístavu Ammoudi, ktorý sa nachádza pod dedinkou Oia, a smerujete do mestečka Thira, tak prevýšenie presahuje 600 metrov. Je úplne jasné, že som si zvolila druhú – náročnejšiu možnosť ☺ . A keďže mesto Thira som navštívila deň predtým, rozhodla som sa trasu o niečo skrátiť a ísť len po dedinku Imerovigli.

Počas letných mesiacov odporúčam vyraziť čo najskôr kvôli veľmi silnému slnku. Ja som vyrážala o ôsmej a ku koncu túry som už slnko silno cítila. A napriek tomu, že človek sa má kde občerstviť, termoska s vodou je povinná výbava.

Ráno som z auta vystúpila v prístave Ammoudi. A hneď som pochopila, prečo sa hovorí, že „Ammoudi je tou verziou Santorini, ktorú hľadáte, ale väčšinou nenájdete“. Nachádza sa v rovnomennej zátoke, ktorá je obklopená vysokými červenými útesmi. Je to malá osada s len niekoľkými tradičnými budovami. Tieto budovy boli pôvodne postavené ako sklady tovaru a staré lodenice, kde rybári a obchodníci uskladňovali svoje úlovky ako aj náklad.

Privriem oči a prenesiem sa do minulosti, keď ešte tento prístav slúžil ako kľúčové obchodné a námorné centrum celej severnej časti ostrova. Záliv Ammoudi bol využívaný na kotvenie lodí už od staroveku a svoj najväčší rozmach zažil v 19. a na začiatku 20. storočia. Práve v tomto období bolo mesto Oia silnou námornou veľmocou a prístav Ammoudi fungoval ako hlavné prekladisko tovaru. Miestni obchodníci tu nakladali plachetnice slávnym santorinským vínom Vinsanto a ďalšími lokálnymi produktmi, ktoré vyvážali do celého sveta.

Dnes už Ammoudi túto funkciu neplní. Staré sklady sa premenili na tradičné rybie taverny. A prístav slúži najmä na kotvenie rybárskych člnov, ako aj lodných taxíkov premávajúcich na susedný ostrov Thirasia a ako východiskový bod pre výhliadkové katamarány a plavby za západom slnka v kaldere.

Človek by ani nepovedal, že zemetrasenie z júla 1956 spôsobilo Ammoudi značné škody. Počas 70.rokov minulého storočia Grécka turistická organizácia iniciovala zreštaurovanie historických budov a vybudovala malebnú promenádu pozdĺž celej zátoky Ammoudi.

Stúpam na prvý schod schodiska, ktoré spája prístav Ammoudi s mestečkom Oia. Schodisko obsahuje približne 300 schodov a na jeho zdolanie musíte prekonať vyše 100 výškových metrov. Ak vyrážate skôr zrána, tak ho stihnete ešte prejsť v tieni. Zo schodiska sa dajú robiť nádherné fotky, keďže poskytuje pekný výhľad na kalderu ako aj na Oiu. A pomaly schod po schode sa dostávam do mestečka Oia.

Osada Oia bola spomínaná v rôznych cestopisoch už pred začiatkom benátskej nadvlády. Ešte v 13. storočí tu bol zavedený feudálny systém vládnutia. V roku 1537 Hayreddin Barbarossa dobyl ostrovy v Egejskom mori a podriadil ich osmanskému sultánovi Selimovi II. . Santorini však predstavovalo výnimku, ostalo pod vládou rodu Crispo až do roku 1566, následne ho ovládal Joseph Nasi a po jeho smrti v roku 1579 skončilo v rukách Osmanskej ríše. Od 16. do 19. storočia bola osada na mapách označovaná ako Apanomeria. V druhej polovici 19. storočia bol názov osady zmenený na Oia.

Koncom 19. storočia bola Oia mestečkom, ktoré prosperovalo vďaka námornému obchodu, najmä ako súčasť obchodnej trasy medzi Ruskom a Alexandriou. V roku 1890 malo mestečko približne 2 500 obyvateľov a kotvilo tu 130 plachetníc. Kolaps námorného obchodu mestečka spôsobil príchod parných lodí a sústredenie námornej dopravy v meste Pireus. Toto malo za následok rastúcu emigráciu z ostrova a úpadok poľnohospodárstva. Svoje spravilo aj zemetrasenie v roku 1956 – nasledovala ďalšia vlna emigrácie a v roku 1977 mala Oia už len 306 obyvateľov. Následne sa mestečko transformovalo na turistickú atraktívnu destináciu, ktoré taží hlavne z cestovného ruchu.

Oia je postavená na strmom svahu kaldery a domy, ako aj reštaurácie sú zasadené do výklenkov vytesaných do krátera na morskej strane. Jednou z najobľúbenejších atrakcií v mestečku Oia je pozorovanie západu slnka. Osobne som mala tú možnosť osláviť svoje narodeniny v jednej z reštaurácií dedinky Oia pri západe slnka.

Po vystúpaní dlhého schodiska zabočím hneď doprava a prídem k ruinám pevnosti Londsa. Tento hrad bol sídlom rodu Argyri za čias benátskej nadvlády a dnes slúži ako výhliadková plošina s 360 stupňovým výhľadom. Išlo o súčasť benátského obranného systému a jednu z najsilnejších pevností na ostrove.

Oplatí sa vám zvýšiť hlasitosť 🙂

Vraciam sa späť na trasu, prejdem približne 100 metrov a dostávam sa na dláždenú ulicu s názvom Nikolaou Nomikou, ktorá postupne stúpa do kopca a vinie sa okolo kaldery. Ľudí už je tu skutočne dosť, ale využívam svoju priebojnosť a úspešne postupujem vpred ☺.

Kráčam ulicou a obdivujem biele domy s modrými kupolami. Domy sú natreté bielou vápennou vodou, čo má trojaký význam:

1. Žiarivá biela farba odráža silné stredomorské slnko. Práve preto sú kamenné domy v Oi príjemne chladné aj počas letných mesiacov.

2. Vápno má silné antibakteriálne a antiseptické vlastnosti. V roku 1938 počas epidémie cholery bol vydaný oficiálny pokyn na zabielenie domov vápnom, aby sa zabránilo šíreniu chorôb.

3. Keďže na Santorini bol vždy nedostatok pitnej vody, obyvatelia zvykli zberať dažďovú vodu. A vápenný náter na strechách a stenách túto vodu prirodzene dezinfikoval.

Obzvlášť pôsobivé sú tzv. „domy na útesoch“ postavené vo výklenkoch vytesaných do svahov kaldery. No a samozrejme santorinské kostolíky a kaplnky ☺ …

Ulica Nikolaou Nomikou sa ťahá približne 800 metrov a spája sa s automobilovou asfaltkou, ktorá spája Oiu s hlavným mestom Santorini – Thirou. Tu sa nachádza grécky pravoslávny chrám Agios Georgios. Bol postavený začiatkom 19. storočia, avšak zemetrasenie ho v roku 1956 takmer úplne zničilo. Opätovne postavený bol v rokoch 1966 – 1967 vďaka úsiliu lodného magnáta Loukasa Nomikosa. V chráme sa nachádza historická ikona svätého Juraja (Georgiosa), ktorú do Oie priniesla z Konštantínopolu námornícka rodina Nomikos. Ikona bola v roku 1869 postriebrená. Chrám stojí na malom námestí lemovanom cyprusmi vedľa menšej kaplnky Nanebovzatia Panny Márie.

Od kostola prejdem ešte 300 metrov po asfaltke a už som na konci Oie, na ktorú nadväzuje okrajová časť dediny Finikia. Do samotnej dediny nejdem, držím sa vpravo a po turistickom chodníku začínam výstup ku Kaplnke proroka Eliáša (Profitis Ilias). Som už mimo civilizácie, príroda je už o niečo drsnejšia a aj slniečko dáva o sebe vedieť. Ale tie výhľady za to stoja.

V diaľke už vidím kaplnku. Nachádza sa vo výške približne 304 metrov a jej pôvodná stavba bola postavená v roku 1750 a je zasvätená prorokovi Eliášovi z Tishbe – tradičnému patrónovi horských vrcholov. A čo sa mi páči – o kaplnku sa už celé generácie starajú miestne rodiny.

Rozhodnem sa dopriať si prestávku až pri kostolíku Psilos Stavros, ktorý je o 700 metrov ďalej. Cesta klesá a stúpa a ja sa už teším na tieň. V diaľke vidím kostolík Psilos Stavros. Kostolík (v preklade „Vysoký kríž“) je malá jednoloďová stavba v bielej a broskyňovej farbe, ktorá sa nachádza na svahoch neaktívnej sopky Mavro Vouno vo výške 305 metrov. Výstup sem dá celkom zabrať, ale dá sa tu oddýchnuť a ako bonus získate výhľad na celú kalderu pred vami s dedinkou Imerovigli a bralom Skaros. Bohužiaľ, veľa tieňa som si tu neužila, nakoľko všetky „dobré miesta“ boli už obsadené unavenými turistami. Preto som sa po krátkej „pitnej“ pauze rozhodla pokračovať ďalej.

Pokračujem chodníkom popod vrchol Mavro Vouno, cesta od kaplnky klesá a po približne 1,5 km sa napája na hlavnú cestnú komunikáciu, pri ktorej (k mojej obrovskej radosti) vidím malý bufetík, kde sa dá niečo zjesť, niečo vypiť, doplniť voda a posedieť v tieni. Dosť som výškovo klesla a už sa „teším“, keď vidím pred sebou ďalší horský hrebeň, ktorý musím prekonať.

A tak sa občerstvená vydávam na cestu. Prejdem ešte 400 metrov po asfaltke a opäť začínam stúpať do hôr po strmom turistickom chodníku. Po pravej ruke mám stále okraje krátera a užívam si to aj napriek silnému slnku. Po 600 metroch prídem k chrámu Naos Prophete Elia (Proroka Eliáša). Ide o krásnu stavbu slonovinovej farby s trojitou zvonovou vežou a modrou kupolou, ktorá bola postavená v roku 1750. Chrám je obklopený malým nádvorím, nad ktorým sa týči niekoľko borovíc. A je odtiaľto výhľad na západné aj východné pobrežie Santorini.

Po 300 metrov dole kopcom prídem k ďalšiemu krásnemu chrámu – Ágios Markos (Sv. Markos). Táto stavba je vybudovaná na základoch pôvodného historického kostola z roku 1700, ktorý sa nezachoval. Chrám má typickú kykladskú architektúru, no na rozdiel od iných chrámov na Santorini má bielu kupolu s krížom a disponuje malou bočnou zvonicou s jedným zvonom. Je vo výške 292 metrov.

Idem ďalej a dostávam sa do okrajovej časti dediny Imerovigli. Sú tu viaceré ubytovacie komplexy a po prvý krát naživo vidím aj „bývanie v jaskyni“ ako ponúkanú hotelovú službu. Pomaly už začínam cítiť únavu a hlad, a slnko hreje stále silnejšie. K môjmu cieľu (centrum Imerovigli) mám ešte takmer 2,5 kilometra a tak sa rozhodnem vyriešiť aspoň čiastočne problém s únavou a kompletne problém s hladom ☺. Viaceré reštauračné zariadenia sú však zatvorené.

Pánbožko sa nado mnou zľutoval a predsa len jedna prevádzka bola otvorená. Dala som si osviežujúcu mimózu (prosecco s džúsom) a vynikajúcu pitu s miestnym tzaziki, ktorá bolo lepšie než božská ambrózia. A posilnená som vyrazila do cieľa.

Osada Imerovigli má cca. 470 stálych obyvateľov a je známa ako „balkón Egejského mora“ vďaka svojej polohe na najvyššom bode okraja kaldery (330 metrov nad morom).

Medzi jej najzaujímavejšie miesta patrí skalný masív Skaros, na úroveň ktorého sa postupne dostávam skrz úzke uličky dediny. Pod Skarosom sa nachádzajú pozostatky benátskeho hradu, ktorý v roku 1207 postavil Marco Sanudo, vtedajší vládca všetkých Kykladských ostrovov. Na Skaros sa rozhodnem už neísť, nakoľko je naozaj veľmi teplo a úplne bez vánku.

Mám do cieľa už len pár sto metrov, ale keď vidím podnik, kde ponúkajú čerstvé freshe, nemôžem inak a musím sa zastaviť ☺. Po prvý krát v živote pijem melónový fresh ☺… Veľmi dobrýýý… je slabé slovo…

Už som v cieli, kde len počkám na auto, ktorá ma odvezie do môjho apartmánu na východnom pobreží Santorini ☺…

Túto trasu jednoznačne odporúčam, ale treba vyrážať skoro ráno, mať šiltovku alebo klobúk a aj nejaké tie tekutiny. Tí, ktorí chcú ľahšiu trasu, nech radšej vyrážajú z Thiry smerom do Oie ☺. Ale v každom prípade ide o nezabudnuteľný zážitok.

Ak by ste sa rozhodli ísť po mojich stopách a potrebovali by ste radu ohľadom ubytovania, jedla, turistických výstupov, či iného spôsobu trávenia času na Santorini, neváhajte ma kontaktovať prostredníctvom emailovej adresy ajka@uzisibalkaninak.com , tiež ma môžete sledovať na sociálnych sieťach: FB stránka Uži si Balkán inak alebo Instagram.

 P.S.: Všetky fotky sú moje a sú chránené autorským právom… 🙂