Neverím, že existuje niekto, kto si pri cestovaní do Dalmácie (s výnimkou letu lietadlom) nevšimne mohutný skalný masív, ktorý sa týči priamo nad jedným z najdlhších tunelov na diaľnici A1 spájajúcej Záhreb s mestom Ploče. Tento masív sa volá Tulove grede a priťahuje pohľad ako magnet.
Tulove grede je veľmi pôsobivý vápencový krasový hrebeň v pohorí Južný Velebit, ktorý sa vyznačuje strmými stenami a vežami, hlbokými puklinami a samozrejme nádhernými výhľadmi. Na dĺžku má približne 1 kilometer a jeho výška dosahuje 1120 metrov. Túto oblasť preslávili aj známe filmové ságy ako Winetou, ktorých natáčanie prebiehalo aj v týchto končinách. O hrebeni kolujú aj rôzne ľudové povesti. Podľa nich sa tu mali liahnuť draci a žili tu neviditeľné velebitské víly. Ďaľšou mýtickou bytosťou, ktorá tu mala žiť, je Čierna kráľovná, ktorá nosila nešťastie. Po nej má byť pomenovaný jeden z horských priesmykov v tejto oblasti – Kraljičina vrata.
A kvôli týmto všetkým dôvodom som sa počas pobytu v Starigrade rozhodla aj s kamarátkou Katkou na tento hrebeň vyliezť.
*Prístup*
Pod Tulove grede sa môžete dostať autom po Majstorskej ceste, ale aj pešo po turistickej trase Via Adriatica (modrá značka). My sme sa rozhodli pre prístup autom.
Táto cesta začína v dedinke Sveti Rok a končí po prejazde krásnymi miestami Južného Velebitu nad diaľnicou A1, kde na ňu nadväzuje cesta D547, ktorá končí na D54 – známej ako „cesta k moru vnútrozemím alebo stará cesta“. Majstorska cesta meria 41 km a sčasti má pevný, a sčasti makadamový povrch.
O jej výstavbe sa rozhodlo v roku 1819 vo Viedni (táto oblasť v tom čase patrila pod Rakúsko-Uhorsko). Práce začali v roku 1825 a už za dva roky bol postavený 24 kilometrov dlhý úsek z Obrovaca cez Podprag, Vrhprag a Kraljičina vrata do sedla Mali Alan. Zvyšok cesty bol dokončený v roku 1832 a následne bola uvedená do prevádzky.
Jej staviteľ Josip Kajetan Knežić musel byť génius. Trasa cesty vedie po strmom svahu početnými serpentínami. Jej stavitelia nemali k dispozícii dnešné stavebné stroje, ani dynamit a pritom museli prerážať horské steny, viesť cestu strmými roklinami, stavať silné oporné steny a zábrany. A k tomu treba pripočítať aj prírodné podmienky – vietor bura v zime a horúce počasie v lete. Napriek tomu, najväčší sklon cesty Majstorské cesty predstavuje len 5,5 %!!!
Takže sa nemôžeme čudovať názvu tejto cesty (Majstorska cesta). Ten pochádza z nemeckého slova „meisterstuck“, čo znamená „majstrovské dielo“. Cesta slúžila ďalších 100 rokov ako hlavná trasa, ktorá prepojila juh a sever Chorvátska. Postupne ju nahradila „stará cesta k moru D54“ a ešte neskôr diaľnica A1.
My sme cestovali zo Starigradu, takže automobilová cesta viedla po trase: Starigrad – Rovanjska – Jasenice (D54) – odbočka na D547 a po 35 kilometroch sme sa nachádzali na začiatku legendárnej Majstorskej cesty. Na ceste D547 sa nachádza aj „rarita“ známa pre milovníkov futbalu – rodný dom jedného z najlepších chorvátskych i svetových futbalistov súčasnosti Luku Modriča. Teda skôr jeho ruiny. Hodilo by sa upozornenie na ceste alebo pamätná tabuľa 🙂 .
Začína sa plynulé stúpanie, počas ktorého už vidíme pred sebou hrebeň Tulove grede a stále neveríme, že je tam možné vyliezť bez špeciálneho horolezeckého vybavenia.
Po 3 kilometroch stúpania zastavujeme auto pri usadlosti Podprag. Táto lokalita je významná predovšetkým stavbou kostola Sv. Františka (Crkva Sv. Frane), ktorý nechal postaviť rakúsky cisár František I. v roku 1832 na pamiatku staviteľov Majstorskej cesty. Oproti kostolu sa nachádzajú ruiny bývalej osobnej stanice s hostincom, ubytovňou a mýtnicou. Neďaleko sa nachádzajú dva kamenné pamätníky s nápismi, ktoré hovoria o nebezpečenstvách, ktoré číhali na cestujúcich v polovici 19. storočia. V budúcnosti sa tu plánuje postaviť Návštevnícke a prezentačné centrum.
Ďalšiu zastávku robíme po 3,5 km pri kaplnke Damira Tomljanovica. Sme už o 200 metrov vyššie a na výhľadoch je to vidieť. Damir Tomljanović bol príslušníkom chorvátskej armády, ktorý zahynul vo Velebite v roku 1994 počas občianskej vojny. Množstvo pamätníkov v tejto lokalite pripomína hrôzy konfliktu počas prvej polovice 90. rokov.
Ešte 200 metrov a sme v sedle Vrprag vo výške 856 metrov, kde sa nachádza malé parkovisko. Ak ste v minulosti „fičali na Winetouvkách“, tak sa vám scenéria začína zdať povedomá. Práve tu sa natáčali mnohé scény z tejto kultovej filmovej ságy. Ako pripomenutie sú tu na kamennej stene zavesené nástenky s fotkami pripomínajúcimi Winetoua a jeho priateľov.
*Výstup*
Ale my sa už pripravujeme na strmé stúpanie na náš cieľ – Tulove grede. Sme plné očakávaní a po „selfíčkovaní“ 🙂 sa vydávame na cestu.
Už po 350 metroch stúpania prídeme k prepadline, čo vyzerá ako kráter. Kráter to ale nie je, ide o pozostatky obrovskej jaskyne, ktorej sa zrútil strop. Ak sa vrátim k filmovej ságe, tak ide o miesto, kde zahynul vrah Winetoua – Santer. Tento útvar sa volá Kapljuv a stojí za to si ho obísť a preskúmať. V budúcnosti sa sem plánujem vrátiť aj s dronom a aj fyzicky zostúpiť až na dno prepadliny.
Odstúpame ďalších 400 metrov a zrazu si pri pohľade do mapy uvedomím, že stojím presne nad automobilovým tunelom Sveti Rok. Zvláštny pocit ☺ . Po asi 100 metroch odbočujeme na hrebeni z modrej trasy Via Adriatica doprava a mierime do krasového útvaru Tulove grede.
Prichádzame na trávnatú čistinku vo vnútri skalného masívu. Trochu oddychujeme a zabávame sa fotením a lezením po skalách ☺ . Sú tu výhľady na všetky strany. Čo viac si priať…
A tu už začína ťažší, nebezpečnejší, miestami exponovaný výstup na vrchol Tulove grede.
Tu je potrebné si dávať pozor, okraje skál sú veľmi ostré, je tu veľa puklín, do ktorých sa môžete zošmyknúť. Preto treba používať všetky 4 končatiny a byť maximálne koncentrovaný.
Jupííí a sme hore!!! Tie výhľady stoja za to, výstup bol mierne adrenalínový, myslím, že by sa tu „uživilo“ aj istiace lano.
Pri zostupe si treba dávať rovnaký pozor ako pri výstupe! Pomaly, ale isto, a hlavne „nerozbité“ prichádzame k autu.
Nastupujeme do auta a tešíme sa na obed do Starigradu. Špeciálne na čokoládovú tortu, ktorú tu robia vynikajúcu. Na úspešný výstup si za šumu mora pripijeme s vínkom. Západ slnka si vychutnáme na terase s panoramatickým výhľadom.
Trasa zo sedla Vrhprag až na vrchol Tulove grede a naspäť meria približne 3 kilometre. Ak milujete lezenie po skalách, nebojíte sa výšok a hadov, tak je tento výstup stvorený pre vás ☺ .
Ak by ste sa rozhodli ísť po mojich stopách a potrebovali by ste radu ohľadom ubytovania, jedla, turistických výstupov, či iného spôsobu trávenia času v okolí Paklenice, neváhajte ma kontaktovať prostredníctvom emailovej adresy ajka@uzisibalkaninak.com , mojej FB stránky Uži si Balkán inak alebo Instagramu.
P.S.: Všetky fotky sú chránené autorským právom 🙂
