Každý, kto má rád hiking, lezenie a more, určite veľmi dobre pozná Národný park Paklenica v Chorvátsku. Park pokrýva územie o 95 km2 a je súčasťou pohoria Velebit. Zahŕňa aj najvyšší vrch Velebitu – Vaganski vrh s výškou 1 757 m.
Národný park je rozdelený medzi dva okresy – Zadar a Lika Senj. Najznámejšie obce v Národnom parku sú Starigrad a Lovinac.
Oblasť Velika a Mala Paklenica bola prehlásená za národný park v roku 1949. Hlavným dôvodom bola snaha ochrániť najväčší a najlepšie zachovaný lesný komplex na území Dalmácie.
Charakteristickými znakmi Národného parku Paklenica sú nádherné autochtónne lesy čiernej borovice, niekoľko typov bukových lesov a hlboké kaňony s bystrinami Velika a Mala Paklenica. V Národnom parku sa nachádza množstvo svedectiev zaujímavého a jedinečného kultúrneho dedičstva.
Názov “Paklenica” je pravdepodobne odvodený od miazgy z čierneho borovicového dreva nazývanej „paklina“, ktorú miestni obyvatelia používali v tradičnej medicíne, na liečbu rán, na svietenie a na natieranie drevených lodí.
Sú tu stovky kilometrov turistických trás, množstvo horolezeckých ciest, nádherné vrcholy a vodopády. Stretnete sa tu aj s historickou miestnou archtektúrou (mlyny, opustené osady). Paklenicu som už navštívila veľa krát a veľmi rada sa sem vraciam takmer vždy na jar, keď je koryto ešte plné vody (v lete je tu vody pomenej).
*Môj výlet*
V jedno krásne májové ráno som zaparkovala auto na parkovisku tesne pred koncom asfaltovej cesty v kaňone Velika Paklenica.
Z centra Starigradu je to sem približne 4,5 km. Po ceste zaplatíte za vstup do Národného parku (na jar je to 8 Eur na osobu, 5 Eur za auto).
Väčšina turistov ide z parkoviska smerom do kaňonu, ja som však zvolila inú trasu. Našla som nenápadnú cestičku (značená červenou) a vyrazila som doľava od hlavnej cesty smerom k opustenej obci Tomiči. Počasie bolo nádherné, slniečko už začínalo zalievať vrcholky hôr.
Po odšľapaní prvých 200 výškových metrov som sa ocitla na prvom skalnatom hrebeni. Tento úsek (na vzdialenosti 750 metrov odstúpate vyše 200 metrov) je pomerne strmý a veľmi odporúčam dávať si pozor, sledovať okolie. Ja som mala šťastie a pri šplhaní som periférnym videním zachytila pohyb asi 10 metrov odo mňa. Okamžite som zastavila, mierne ustúpila a až potom som upriamila zrak na to, čo som zaregistrovala. Bolo to práve včas, neďaleko odo mňa sa vztýčila zmija (vretenica) rožkatá alebo miestnou rečou “poskok”. A bol to naozaj krásny exemplár. Nakoľko zmija neregistrovala z mojej strany nebezpečenstvo, upokojila sa a odplazila sa do hĺbky svojej skrýše v skale. Ja som samozrejme potom obišla jej skrýšu ďaleko väčším oblúkom než som pôvodne plánovala 🙂 . Bez ohľadu na moje prvé stretnutie s poskokom som si užívala krásne výhľady na morskú stranu hôr ako aj kaňon Velika Paklenica.
Po ďalšom kilometri som dorazila do opustenej osady Tomići. Ide o osadu, ktorú kedysi obývali pastierske rodiny s dominantným priezviskom Tomići. Ak máte radi starú architektúru, tak tu si určite prídete na svoje. Veľmi ma zaujalo, že som na jednom z dvorov videla pásť sa niekoľko koní.
Z Tomiči moje kroky smerovali k vrchu Vidakov kuk. Jeho výška je 845 metrov a je jedným z najzaujímavejších vápencových vrchov v západnej časti Paklenice. Výstup naň nepatrí medzi najľahšie. Cesta k nemu vedie cez lesné úseky, ktoré sa striedajú s otvorenými skalnatými pláňami. Cesta do sedla pod Vidakovim kukom (810 m) meria okolo 3 kilometrov, zaberie skoro dve hodiny.
V sedle sa rozhodnem neliezť na úplný vrchol, pretože naň viedla pomerne divoká cesta a ja som mala ešte v pamäti stretnutie so zmijou. Klesnem o asi 1OO výškových metrov a cez zarastenú náhornú plošinu smerujem na Zoljin kuk (847 m). Slniečko už pekne hreje, ale teší ma, že v kaňone Velika Paklenica si mám kde doplniť vodu.
Na Zoljin kuk vedie exponovaný turistický chodník istený oceľovým lanom. Rovnako je to aj z jeho druhej strany pri zostupe. Keďže mám rada takéto úseky, výstup som si užívala. A ešte viac som si užila svoj pobyt na vrchole, kde som si aj oddýchla. Zo sedla pod Vidakovim kukom je to max. 1 km, čo trvá tak polhodinku.
Z tohto vrcholu sú len dve cesty. Buď sa vraciate späť smerom k Vidakovmu kuku alebo začínate zostup do kaňonu Velika Paklenica. Po oddychu som zahájila zostup do kaňonu a tešila som sa, že po ceste budem míňať aj známu jaskyňu Manita pećina. Ku jaskyni je to zo Zoljinho kuku len 1 kilometer, ale na tomto úseku musíte odklesať skoro 300 výškových metrov po pohyblivom kamennom teréne.
V čase keď som prišla k jaskyni, tak bola zavretá, preto som pokračovala v zostupe. A po ďalších 2 kilometroch som sa konečne ocitla na hlavnej ceste vedúcej kaňonom Velika Paklenica. Dá sa pokračovať dvoma smermi, buď smer k Horskej chate Paklenica a potom ďalej až na hlavný hrebeň alebo smerovať popri vodopádoch k parkovisku pred vstupom do kaňonu.
Ja som smerovala k parkovisku. Čakalo ma ešte 2,5 kilometra klesania, a nehľadiac na moje ubolené kolená a členky som si ešte aj tento úsek užila. Veď výhľady na jednu z najimpozantnejších skál v Paklenici Aničin kuk, ovlaženie sa v priezračnej vode vodopádu, preskúmanie skalných dutín a mini jaskýň dokáže spríjemniť turistickú trasu aj keď má človek niečo za sebou.
V rámci areálu Národného parku Paklenica je aj obchod, kde si môžete kúpiť praktické veci na výlet do kaňonu (napr. pršiplášť), ale takisto suveníry a aj niektoré potraviny (šunka, syr, nápoje). Ja som to využila a dopriala si chladené “Ožujsko” :)). Podvečer ma čakal zaslúžený oddych na terase . Trasa meria síce “len” niečo cez 10 kilometrov, ale keď vám svieti slnko celý deň na hlavu, tak dá zabrať.
Ak by ste sa rozhodli ísť po mojich stopách a potrebovali by ste radu ohľadom ubytovania, jedla, turistických výstupov, či iného spôsobu trávenia času v okolí Paklenice, neváhajte ma kontaktovať prostredníctvom emailovej adresy ajka@uzisibalkaninak.com , mojej FB stránky Uži si Balkán inak alebo Instagramu.
P.S.: Všetky fotky sú chránené autorským právom 🙂
