Prímorské mestečko Omiš, ako aj dedinka Marušiči v Dalmácii sú milovníkom chorvátskeho mora veľmi známe. Menej známe je už to, aké krásne zákutia ponúka pohorie Omiška Dinara.
Pohorie Omiška Dinara sa tiahne pozdĺž morského pobrežia od mesta Omiš po dedinku Gornja Brela. Jej hrebeň ponúka výhľady na Splitskú, Omišskú a Makarskú riviéru. Najvyšším vrchom je Kula s výškou 864 metrov.
*Trasa*
Trasa z Omišu do Marušiči cez pohorie Omiška Dinara je súčasťou známej chorvátskej turistickej magistrály Via Adriatica. Ja som si ju trošku upravila, keďže Via Adriatica z Omišu smerom na vrch Fortica nevedie via ferratou. Zaradila som do nej aj ferratový výstup. Z vrchu Fortica som už držala trasy Via Adriatica.
Moja trasa merala niečo cez 15 km s prevýšením jemne presahujúcim 1 000 metrov. Trasu hodnotím ako náročnejšiu, obzvlášť v prípade horúceho počasia. A je potrebné si dávať pozor na nebezpečných obyvateľov tejto oblasti – hlavne vretenice rožkaté, ktoré miestni volajú “poskok”.
*Z Omišu po ferrate na vrchol Fortica*
Nástup na ferratu je možný dvomi spôsobmi. Prvá možnosť je od veľkého parkoviska. Pokiaľ cestujete autom zo strany Splitu, tak po prejdení mostu Omiš zahnete vľavo a pokračujete kým neuvidíte po pravej ruke parkovisko. Druhá možnosť je pre peších. Rovnako zahnete vľavo za mostom Omiš (za predpokladu, že ho máte za chrbtom v smere od Splitu) a pokračujete cca. 100 m. Keď uvidíte miesto, ktoré sa volá Poljički trg, pôjdete mierne do kopca na koniec ulice Četvrt Kralja Slavca. A tam je nástup na via ferratu. Ja som začala svoj výstup z parkoviska.
Via Ferrata sa volá podľa vrchu, na ktorý vedie – Fortica. Jej dĺžka predstavuje 533 metrov a prekonáte prevýšenie 276 metrov. Obtiažnosť je hodnotená kategóriou B, nepovažujem ju za náročnú, ale sú tu úseky, kde si treba dať pozor. Ale pozor si vlastne treba dávať vždy a všade 🙂 .
Samotný vrch Fortica meria 303 metrov a sú z neho nádherné panoramatické výhľady. Na vrchu sa nachádza historická pamiatka pochádzajúca z 15. storočia – pevnosť Starigrad. Bola postavená za účelom obrany proti osmanským Turkom.
Už počas výšľapu z parkoviska k nástupu na ferratu si môžete vychutnávať krásne výhľady na mestečko Omiš, rieku Cetinu, ktorá sa tu vlieva do mora, ako aj úchvatnú scenériu pohoria Poľjička planina, ktoré sa tiahne od Splitu a končí zrovna nad Omišom vrchom Čeline. O mojom prechode cez Poľjičku planinu som písala v jednom z predchádzajúcich článkov.
Miesto, kde začína via ferrata poskytuje veľa priestoru, nie je potrebné si dávať ferratový výstroj už na parkovisku. A teraz hurá na ferratu! Samotný výstup komentár nepotrebuje, veď uvidíte fotky 😉 .
*Z vrcholu Fortice k útulni Luda Kuča*
Po krátkom oddychu a vychutnaní výhľadov v pevnosti som sa vydala pokračovať ďalej cez hory. Väčšina ľudí sa po návšteve pevnosti vracia späť do Omišu, ja som však na najbližšej križovatke neodbočila smerom do mestečka, ale pokračovala som ďalej najprv cez horské osady Pešići a Čečuci, z ktorých už veľa neostalo. Napriek tomu si tieto miesta zachovali svoju atmosféru.
Za dedinkou Čečuci sa začína strmejší výstup k horskej útulni s názvom “Luda Kuča” (Veselý Dom). Kto vie podľa čoho dostala meno 🙂 …
Počas výstupu som sa celkom intenzívne začala obzerať po nejakom vodnom prameni, nakoľko s takým teplom a ostrým slnkom v polovici marca som nepočítala. Voda dochádzala, ale našla som maličký pramienok. Nabrala som si vodu s tým, že ju použijem len v prípade núdze, keďže nešlo o “klasický” prameň. Cesta z Čečuci na útulňu síce meria len cca. 1,5 km, ide sa však strminou, a pri šetrení vody je to cítiť.
S malou dušičkou som kráčala k útulni a dúfala som, že tam bude prameň, kde si naberiem pitnú vodu, keďže teplota vzduchu stúpala a ja som už zhodila zo seba dve vrstvy oblečenia. Šťastena stála pri mne a pri útulni bol výdatný vodný prameň, kde som si umyla tvár a nabrala vodu. Útulňa bola síce zamknutá, ale okolo nej boli oddychové miesta či už v tieni alebo na slnku. Z tohto bodu bolo vidieť najvyšší vrch pohoria Omiška Dinara – Kula.
*Z útulne ku kostolíku Sv. Vid po horskom hrebeni*
Po príjemnom osviežení sa vodou a doplnení energie som sa po horskom hrebeni vybrala smerom k loveckej chate Imber. Po zhruba 2 km som sa dostala na križovatku, kde som sa rozhodovala, či mám odbočiť k chate Imber alebo pokračovať ďalej po červenej značke. Rozhodla som sa pokračovať ďalej po červenej, nakoľko by to bola zachádzka. Keďže som chatu Imber nemala na trase, fotky nemám, ale môžte si ich pozrieť tu.
Červená značka ma doviedla až ku kostolíku sv. Vida.
*Klesanie a dlhá predlhá 🙂 cesta do Marušiči…*
Od kostolíka sa začalo klesanie po suti, ktoré “robilo problémy” najmä v strmých úsekoch, kde už moje palce na nohách začali “protestovať”. Najradšej by som sa bola vyzula a vyhodila trekovky dole kopcom. A ešte by mi to aj urobilo radosť. Po 2,5 km trápenia mojich palcov na nohách som sa ocitla v civilizácii dedinke Lokva Rogožnica.
Tu som zažila nemilé prekvapenie, keď som zistila, že do cieľa mi ostáva ešte 6 km. A moje palce na nohách už doslova “kričali” o pomoc. Ale nedalo sa nič robiť, keďže auto som mala zaparkované v dedinke Marušiči. Po Starej ceste ponad dedinku Mimice až do dedinky Marušiči som už išla doslova ako robot 🙂 .
Ani neviem, či som sa viac tešila, keď som objavila vodu vo “veselom dome” (Luda Kuča) alebo keď som nastupovala do auta…
Napriek všetkému, túto trasu odporúčam prejsť. Bolo to krásne skĺbenie lezenia po ferrate, hikingu, histórie a výhľadov.
Ak by ste sa rozhodli ísť po mojich stopách a potrebovali by ste radu ohľadom ubytovania, jedla, turistických výstupov, či iného spôsobu trávenia času na Omišskej alebo Makarskej riviére, neváhajte ma kontaktovať prostredníctvom emailovej adresy ajka@uzisibalkaninak.com , mojej FB stránky Uži si Balkán inak alebo Instagramu.
P.S.: Všetky fotky sú chránené autorským právom 😉
