Toto je jeden z mojich NAJ výstupov, na ktorý som hrdá. Jedná sa o najvyšší vrch pohoria Durmitor a tretí najvyšší vrch Čiernej Hory – Bobotov kuk. Jeho výška predstavuje úctihodných 2 523 metrov. Dlhodobo bol práve on považovaný za najvyšší vrchol krajiny, ale prednedávnom bolo zistené, že na hranici Čiernej Hory a Albánska sa nachádzajú dva štíty, ktorých výška dosahuje 2 534 metrov, resp. 2 528 metrov (Zla Kolata, Dobra Kolata), čo o nejaký ten meter prekonáva Bobotov kuk.
O pohorí Durmitor, ako aj o mojej základni v mestečku Žabljak hoteli Casa di Pino, som už písala v predchádzajúcom článku “Ako vyzeral výstup na vrch Šljeme v novembri?”. V tomto prípade sa to líšilo len tým, že som nemala čas na oddych po ceste autom do Čiernej Hory. Do Žabljaku som dorazila o cca. 17:00, zvítala sa s ubytovateľom a už sa aj pripravovala na nasledujúci deň. Budíček som mala nastavený na 04:00 a musím skonštatovať, že naposledy som vstávala bez kávy po pôrode môjho mladšieho syna a to bolo pred 22 rokmi. Termosku som si síce pripravila, ale zabudla som kávu večer do nej „načapovať“ 🙂
*Sedlo “Sedlo”*
Viacero turistických trás v Durmitore sa začína v sedle, ktoré má príznačný názov “Sedlo” 🙂 a nachádza sa vo výške 1 907 metrov. Vedie sem úzka automobilová cesta R-16, ktorá je súčasťou tzv. “Durmitorského prstenca”, meria 80 km a prechádza durmitorskými dedinkami a mestečkami ako Žabljak, Pišče, Trsa, Nedajno. Ponúka úchvatné výhľady a dá sa prejsť autom, motocyklom alebo na bicykli.
*Zo Sedla k plesu Zeleni Vir*
Trasa vedie po červenej turistickej značke. Už po vystúpaní prvých 200 výškových metrov sa nachádzam priamo pod vrcholcom jedného z najfotogenickejších vrchov Durmitoru Uvita Greda (2 199 metrov), tak oceňujem panoramatické výhľady na okolitú krajinu.
Trasa pokračuje náhornými plošinami cez priesmyk Suvi Tavani. Keďže ešte v júni sa na niektorých miestach nachádzali snehové polia, tak sa mi nepodarilo nájsť vodný prameň Lednički izvor, ktorý mal byť vzdialený asi 50 metrov od hlavnej trasy.
Po pravej ruke obdivujem nádherné skalnaté vrcholce. Neuveríte ako sa volajú 🙂 . Zupci a Zupci 1. Zrejme tu dosť populárne meno pre kopce 🙂 .
Po 3,5 km šľapania sa dostávam k prvému míľniku – plesu Zeleni Vir. Som očarená jeho neuveriteľnou farbou a majestátnosťou skalných útvarov okolo neho. A výlet v Čiernej Hore by nebol výletom bez štvornohých sprievodcov, či už psíkov alebo mačiek.
*K horskému sedlu Velika Previja*
Do sedla Velika Previja (2 351 metrov) je to len asi 1 km, ale stúpanie dáva zabrať, ide sa veľmi strmým sutinovým úsekom. Po ceste míňam Danilovu ploču – pamätnú tabuľu miestnemu horskému vodcovi Danilovi.
Prichádzam do sedla. Predýcham strmý výšľap a užívam si dychberúce výhľady. V sedle Velika Previja sa križuje niekoľko turistických trás, dá sa odtiaľto vystúpiť na Lučin vrh (2 396 m). Ten ma však nezaujíma, sústredím sa len na môj cieľ – Bobotov kuk. Pri pohľade na tento impozantný skalnatý masív som pociťovala rešpekt a vedela som, že najexponovanejší úsek mám ešte len pred sebou.
*Posledná etapa výstupu*
Zo sedla Velika Previja najprv traverzujem s miernym stúpaním snehové pole a za ním sa začína strmý výstup. Odvahu a energiu mi dodávajú psíky, ktoré idú so mnou až na vrchol. Počas krátkej pauzy so zatajeným dychom obdivujem scenériu Škrečko jezero. Príroda je neskutočná…
Začína sa úsek istený reťazami a lanom. Na moje prekvapenie, psíky pokračujú s nami aj exponovanými úsekmi. Mala som strach, že niektorý spadne, pretože v niektorých častiach “zamrzli” a musela som čakať kým postúpia ďalej. Okrem psíkov sa treba vyhýbať aj zostupujúcim turistom, keďže trasa je obojsmerná. Po troche adrenalínu sa dostávam do cieľa a stojím na vrchole Bobotovho kuku.
Po tom ako si užijem výhľady z cieľa mojej dnešnej cesty, vydám sa na zostup. Cestou ma míňajú turisti v rifliach s kabelkou cez plece a vychádzkovej obuvi. Mám v hlave veľa otáznikov… A zároveň obavy o nich. Pod sedlom Velika Previja počujem a vidím nad Bobotovým kukom lietať záchranársky vrtuľník. Ako som sa dozvedela po príchode do hotela, vrtuľník zasahoval kvôli páde turistky z Bobotovho kuku. Hory sú síce nevyspytateľné, ale myslím si, že správnou výbavou a nepreceňovaním svojich schopností a možností sa dá mnohým takýmto nepríjemným udalostiam predísť.
Trasa merala cca. 12 km a našľapala som 1 070 metrov. Toto dobrodružstvo by som nedoporučovala absolvovať ľuďom, ktorí majú strach z výšok. Inak je to veľmi rozmanitá túra, ktorú si viem predstaviť absolvovať aj viackrát… Ale už radšej s rannou dávkou kávy 🙂 .
Ak by ste sa rozhodli ísť po mojich stopách a potrebovali by ste radu ohľadom ubytovania, jedla, turistických výstupov, či iného spôsobu trávenia času v Durmitore, či Žabljaku, neváhajte ma kontaktovať prostredníctvom emailovej adresy ajka@uzisibalkaninak.com , mojej FB stránky Uži si Balkán inak alebo Instagramu.
P.S.: Všetky fotky sú chránené autorským právom 😉
