Počas jednej z letných dovoleniek v chorvátskom letovisku Makarská som pri svojom rannom kávovom rituáli rozmýšľala, čo som ešte na Makarskej riviére nevidela. V ten deň malo byť veľmi horúco, tak do úvahy pripadala kratšia prechádzka, kde bude aj dostatok tieňa.
V takýchto prípadoch sa vždy pozriem do turistickej mapy. Nebolo tomu inak ani tentokrát, a moju pozornosť upútala cesta v podhorí s názvom “Francuska cesta”. Na niektorých mapách označená aj ako Napoleonova cesta.
Nakoľko ide o unikátne dielo, zaslúži si určite viac pozornosti ako aj náhľad do histórie.
*Francuska cesta*
S týmto dielom je spojené meno Francesco Zavoreo. Slúžil vo vojenskej službe Benátskej republiky ako inžinier a značné obdobie svojho života strávil v Dalmácii, ktorú v tom čase spravovala práve Benátska republika (15 – 18. storočie). Tento inžinier znamenal pre Dalmáciu obrovský prínos. Napríklad viedol rekonštrukciu Knežovho paláca v Zadare. Postavil zvonicu kostola v meste Skradin. Keď v druhej polovici 18. storočia vypukli spory o práva na majetky v pohorí Velebitu, angažoval sa pri ich riešení – vytvoril mapu sporných území s pasienkami a hranicami. Ide o topografickú mapu benátskej strany Južného Velebitu od Trstenice po prameň rieky Zrmanja a kde Zavoreo vyznačil pod Velebitom tzv. voľnú zónu, do ktorej bol voľný prístup.
S ďalšími spolupracovníkmi vytvoril prvú veľkoplošnú tlačenú mapu Dalmácie – bola považovaná za najlepšiu mapu tohto geografického celku až do pádu Benátskej republiky. Na základe tejto mapy bol vyhotovený aj plán mesta Makarská. Vyhotovil aj plán miest Šibenik, Solin a iných miest.
Zavoreo začal dohliadať na verejné práce v Dalmácii v čase, keď ešte bola pod benátskou nadvládou. Od roku 1797 prešla Dalmácia pod nadvládu Habsburgovcov a tento výnimočný staviteľ si udržal svoju pozíciu. Za prvého obdobia rakúskej nadvlády sa pod jeho vedením podarilo dokončiť cestu Šibenik – Skradin a Knin – Drniš – Šibenik – Trogir (1800 – 1803). V období 1797 – 1805 sa dokončila aj cesta Knin – Ostrovica – Benkovac – Zemunik.
Zazvoreo pokračoval v svojej činnosti aj po tom ako v roku 1807 ovládlo Dalmáciu Francúzsko. A napriek tomu, že to bolo na veľmi krátko (do roku 1813), zanechalo to obrovskú stopu v cestnej architektúre Dalmácie v podobe “Francúzskych” alebo “Napoleonových ciest”.
Francúzi vybudovali cestu pozdĺž celého dalmatínskeho pobrežia od mesta Obrovac až po Boku Kotorskú. Hlavná “Napoleonova cesta” musela viesť cez vnútrozemie kvôli pretrvávajúcej anglickej a ruskej blokáde Jadranu. Rýchlosť francúzskej výstavby bola ohromujúca a vysvetľuje sa tým, že zodpovednou za jej výstavbu bola armáda (za účasti civilistov). A napriek tomu, že miestne obyvateľstvo bolo nútené zapojiť sa do výstavby pod vojenskou kontrolou a dostávali za to len potraviny, pri vstupe do mesta Makarská sa dodnes nachádza pamätník vtedajšiemu vojenskému správcovi maršálovi Marmontovi.
*Francúzska cesta nad Brelou”
Cesta (alebo jej úsek) v tej podobe ako je dnes k videniu bola dokončená v roku 1811. Mala spojiť pobrežie Makarskej s “Francúzskou cestou” prechádzajúcou z druhej strany pohoria Biokovo. Nebola nikdy dokončená, keďže v roku 1813 ovládlo Dalmáciu opäť Rakúsko – Uhorsko a jeho predstavitelia sa rozhodli na tento účel využiť iný horský priesmyk (Dubac – Vrulja).
Trasa tohto úseku cesty mala viesť z horskej osady nad mestom Brela Gornji Kričak cez priesmyky Nevista a Poletnica (Gornja Brela), prekročiť pohorie Biokovo a pokračovať do obce Zadvarje. Bola “položená” v nadmorskej výške medzi 357 m a 444 m. Na začiatku pokračuje po trase vidieckej cesty pod svahom Biokova, ktorá spája osady Bast a Topići s brelskými osadami Bartulovići a Dominovići. Sklon trasy neprekračuje 6 %, čo malo zabezpečiť pohodlnú jazdu povozov. Šírka cesty sa pohybuje v rozmedzí 4 – 6 metrov. Sprístupnená pre širokú verejnosť bola v roku 2018.
*Naše francúzske dobrodružstvo*
Keď som synovi a jeho priateľke povedala o mojich plánoch, boli z tohto výletu nadšení. Rýchlo sme sa pobalili (zobrali hlavne dostatok tekutín) a vyrazili sme na cestu. A napriek tomu, že bolo pred ôsmou hodinou ráno, slniečko už pekne hrialo.
Vyrážame z malej horskej osady Topići. Jej história siaha do 17. storočia a celá osada je chránenou kultúrnou pamiatkou kvôli zachovanej dalmatínskej architektúre. Nachádza sa tu políčka olivových hájov, ktoré väčšinou vlastnia obyvatelia neďalekej Baška Vody. Dedinka má len 7 registrovaných obyvateľov. Od roku 1980 tu funguje taverna Panorama, jedna z najstarších na Makarskej riviére.
Ideme po širokej ceste s pekným výhľadom ako na morskú stranu, tak aj na hory a asi za 1,5 km a prichádzame k dedinke Bartulovići. A túto vilku som odfotila lebo spĺňa všetky moje kritéria ideálneho bývania v podhorí.
Po ďalšom polkilometri prichádzame na križovatku, odkiaľ sa odbočuje na Francúzsku cestu. A má to aj ďalšie plus! Konečne sme aspoň pár minút v tieni 🙂 …
Za cca. 40 minút (približne 1,7 km) môžeme už naživo obdivovať dielo Francesca Zazvorea. S údivom si obzeráme tento majstrovský výtvor a nevieme si predstaviť akú námahu bola treba vyvinúť, aby v tak ťažkom teréne mohlo byť toto dielo zrealizované.
Po krátkom oddychu pokračujeme ďalej po červenej a po 35O metroch z nej odbočíme smerom k sedlu Nevistina stina. A za ďalších pol kilometra sa dostávame do priesmyku, kde v tieni oddychujeme a dopĺňame tekutiny. Zo sedla vedie cesta do najdivokejšej časti Biokova (vrcholy Šćírovac, Ćorlina, Jagodnik).
So sedlom Nevistina stina sa spája aj zaujímavá miestna legenda. Podľa nej sa dievčina zo Zagorja mala vydať na cestu do Prímoria za svojou láskou. Keďže matka dievčine tento sobáš neschválila, tak ju odprevadila so slovami “Keď uvidíš more, tak nech Boh dá, aby si skamenela!” Keď svadobný sprievod prekročil spomínané sedlo, kliatba sa naplnila. A tak mali vzniknúť rôzne skalné útvary, ktoré niekomu môžu pripomínať kone s mladomanželmi alebo sprievod svadobčanov.
Plní dojmov a poriadne smädní sa vraciame tou istou cestou do Topići. A po návrate do apartmánu nemôže chýbať „kamarát“ Pilsner :)… A čaká nás oddych pri mori 🙂 …
Táto 9 kilometrová trasa nám trvala asi 3 hodiny čistej chôdze. Nie je vôbec náročná, ale opäť apelujem na dostatok vody. My sme sa vracali už keď bolo cez 30 stupňov…
Ak by ste sa rozhodli ísť po mojich stopách a potrebovali by ste radu ohľadom ubytovania, jedla, turistických výstupov, či iného spôsobu trávenia času na Omišskej alebo Makarskej riviére, neváhajte ma kontaktovať prostredníctvom emailovej adresy ajka@uzisibalkaninak.com , mojej FB stránky Uži si Balkán inak alebo Instagramu.
P.S.: Všetky fotky sú chránené autorským právom 🙂
