Hiking po stopách dávnych predkov

Mnohí milovníci turistiky a horolezectva na Balkáne dobre poznajú oblasť chorvátskeho pohoria Južný Velebit, ktorá sa volá Paklenica. Do tejto oblasti sa v svojich ďalších článkoch ešte určite vrátim ako “hikerka”. Ale pri zážitku, ktorý vám popíšem teraz, som sa vžila do úlohy bádateľky. Ukážem a popíšem vám čo sú tzv. “mirile”.

*História*

Je veľmi zaujímavé, že historické, kultúrne a náboženské tradície obyvateľov chorvátskeho pohoria Velebit dokázali odolávať externým vplyvom od čias starovekých ilýrskych kmeňov až do XX. storočia.

Pôvodní obyvatelia Velebitu boli vždy migrujúci chovatelia dobytka, ktorí sa v istých ročných obdobiach sťahovali aj so svojím stádom z morského pobrežia do najvyšších častí Velebitu. Svoje stáda považovali za svoj najväčší poklad, keďže im umožňovali prežiť. A preto sa pre dobytok snažili vytvoriť čo najlepšie podmienky.

Môžeme hovoriť o istej forme animizmu – základnom stupni náboženského myslenia, kde sa všetkému živému i neživému pripisuje vlastná životná sila – duša. Miestni obyvatelia zvykli hovoriť, že “aj stádo zvierat má dušu”. Počas stredoveku boli magicko-mýtické predstavy obyvateľov Velebitu doplnené o náboženské predstavy, čím vznikol istý druh synkretizmu. Od brehu mora sa šírilo kresťanstvo zatiaľ čo v horských osadách pretrvával duch starovekých zvykov. A tieto dva svety sa postupne prelínali až do prvej polovice XX. storočia.

Kým v chorvátskych pobrežných centrách daného obdobia vznikali rôzne pamiatky európskych architektonických štýlov, vo Velebite, v Dalmácii (vnútrozemie), v regiónoch Bukovica a Ravni Kotar vznikla forma rustikálneho umenia – mirile alebo inak “miesto odpočinku duše”. Po prvý krát sa mirile spomínajú v 12. storočí v okolí Trogiru. Takmer vo všetkých oblastiach okrem Velebitu už zmizli – je to tak preto, lebo vo Velebite tento zvyk fungoval až do polovice 20. storočia.

Keď niekto v horách umrel, tak ho jeho blízki umyli, zabalili do látky, položili na nosidlá a následne ho niesli až k jeho budúcemu hrobu pri mori. Zostup k moru trval hodiny a sprievod, ktorý sprevádzal zosnulého nesmel položiť nosidlá na zem, okrem miesta, ktoré špeciálne označili (spravidla v polovici cesty).

Práve tu v predstavách vtedajších obyvateľov Velebitu duša opustila telo. Zosnulému položili za hlavu kameň, ďalší kameň bol umiestnený tam, kde končili jeho nohy. Následne sprievod aj s telom pokračoval až k hrobu, kde bolo telo pochované. Za nejaký čas prišiel na miesta mirila kamenár, ktorý opracoval dva položené kamene. Opracovanie bolo rôzne a záviselo ako od zručnosti kamenárov, tak aj od ceny, ktorú si rodina zosnulého mohla dovoliť.

Tento zvyk plnil aj psychologickú funkciu – oslobodil obyvateľov Velebitu od strachu z pominuteľnosti a smrti.

*Mnou navštívené “mirile”*

Vyrážala som z mestečka Starigrad, ktoré je východiskovým bodom pre mnohé trasy do Národného parku Paklenica ako aj pre výstupy na najvyššie vrchy pohoria Velebit.

Autom som sa vyviezla nad osadu Kruškovac na parkovisko s výhliadkou na Starigrad a ostrov Pag. Odtiaľ som prešla niečo cez 1 kilometer a dostala som sa do sedla medzi dva vrchy Mali Vitrenik (410 m) a Veli Vitrenik (433 m). Tu sa stačilo pozornejšie rozhliadnuť a mirile sa začali objavovať jedna za druhou.

Toto miesto sa nazýva Opuvani Dolac. Miesto pôsobilo veľmi tajomne a mysticky a tento zážitok bol umocnený o to, že som tam bola sama. V roku 1979 tu bolo zadokumentovaných celkovo 96 miríl, ktoré patrili rodinám z horských osád Zavitrenik, Koin Dolac, Milovci, Dolac Vučić, Mali Vaganac, Tomići, Ramići a Jusupi.

Na viacerých mirilách bolo vidieť silnú dekoratívnosť základných motívov. Častým motívom je slnečný kruh. Medzi ďalšie ozdoby, ktoré sa tu objavujú patrí napríklad špirála s ozdobným krížom. Samotné nápisy tu vôbec nie sú bežné a sú uvedené len na troch náhrobných kameňoch. A len jeden obsahuje dátum úmrtia, meno, priezvisko a bez dátumu narodenia.

Po obhliadke miríl sa môžete rozhodnúť či sa vrátite naspäť, či budete pokračovať k horskej obci Tomići, alebo vystúpite na jeden (resp. na obidva) z vrchov Mali a Veliki Vitrenik. Ja som sa rozhodla pokračovať na Mali Vitrenik (410 m) a ďalej do opustenej horskej osady Zavitrenik.

Výstup na Mali Vitrenik nebol náročný, náročné skôr bolo hľadať cestu 🙂 … . Po výstupe na vrchol som mala k dispozícii takéto výhľady na mesto Starigrad a ostrov Pag.

Po vychutnaní si krásnych výhľadov som sa vybrala k horskej dedinke Zavitrenik. Táto osada je už úplne opustená, ale zachováva si svojho ducha vďaka pozostatkom tradičných horských velebitských domkov…

Z dedinky už moje kroky smerovali po horskom minihrebeni k asfaltke, ktorá spája mesto Starigrad s obývanou horskou dedinkou Dokoze (a pokračuje ďalej do hôr).

Už len pár kilometrov a budem pri aute :)…

Táto trasa meria len 6 kilometrov a človek sa na nej vráti “v čase”. Trasa nie je náročná, odporúčam ju obzvlášť tomu, kto má rád históriu a zároveň duchovno. Bolo to úžasné ponoriť sa do sveta starých osadníkov Velebitu, ako aj do spôsobu ich myslenia a vnímania okolitého sveta. Určite sa sem ešte vrátim…

Ak by ste sa rozhodli ísť po mojich stopách a potrebovali by ste  radu ohľadom ubytovania, jedla, turistických výstupov, či iného spôsobu trávenia času v okolí Paklenice, neváhajte ma kontaktovať prostredníctvom emailovej adresy ajka@uzisibalkaninak.com , mojej FB stránky Uži si Balkán inak alebo Instagramu.

P.S.: Všetky fotky sú chránené autorským právom